Hudba mala politický podtext odjakživa. Prvé čo mnohým príde na um sú budovateľské piesne, ktoré zneli v rádiu za socializmu. „Politický“ náboj má ale aj každá hymna, každá korporátna znelka a každý vojenský marš. To ale neznamená, že je politická angažovanosť nutne zlá. Nájdeme aj pozitívnejšie príklady, povedzme Lennonovo Imagine alebo nám možno bližšie Bratříčku zavírej vrátka.
Ako s tým súvisí Eurovízia? Včera vyhrala v Štokholme túto hudobnú súťaž pesnička 1944 od ukrajinskej speváčky menom Jamala (aneb Susana Džamaladinová, ak tie azbukové klikiháky čítam správne). Námetom piesne je deportácia Tatárov z Krymu za tvrdého stalinizmu. To je minimálne v kontexte súťaže zjavná provokácia Ruska.
Víťazstvo Jamaly je asi menej prekvapivé pre tých, ktorí sa zaoberajú masovou kultúrou viac ako ja. Ale povedzme si to otvorene, táto pesnička je:
Prinajlepšom nezaujímavá a neinvenčná
Politicky najangažovanejšia v celej súťaži
Ostatne vypočujte si ju sami tu.
Slečna Jamala vyhrala v hlasovacom systéme, ktorý kombinuje názory poroty a divákov zo 42 krajín. Ja som si vypočul hneď niekoľko tohtoročných pesničiek a všetky mi prídu rovnako nezaujímavé. Je to naozaj zhoda okolností, že spomedzi 42 účastníkov vyhrala práve tá najpolitickejšia pieseň. Obzvlášť v kontexte toho, že Eurovízia má pravidlo, ktoré politické pesničky zakazuje.
Myslím, že to odráža zmenu nálady v Európe od 2009, kedy sa pre svoju spolitizovanosť nezúčastnila gruzínska pesnička We Don't Wanna Put In. Put In - Putin, chápete, že? Minimálne podľa mňa je gruzínsky príklad politického songu vtipný a invenčný, zatiaľ čo Jamalina verzia je skôr brnkaním na city a emócie. Samotná provokácia nie je problém, tá je správna a kryje ju sloboda slova. Problém je v tom, že táto pieseň vyhrala. A asi to má viac spoločné s politickou situáciou než s „umením“.
Teraz si možno myslíte, že mám na nočnom stolíku fotku Kotlebu a Putina a za to, že špiním image chudáka Jamaly dostanem na účet 30 rubľov od súdruhov z Kremľa. Bohužiaľ nie. Naopak:
Som zástanca európskej integrácie
Podporujem zmeny na Ukrajine (s určitými výhradami)
Protivia sa mi konšpiračné teórie.
Nikdy by som nevolil Kotlebu alebo SNS
Rusko mi je krajne nesympatické
Myslím si, že Putin je nebezpečný
A verím, že Jamala svojou pesničkou myslí úprimne a vyjadruje svoje pocity. Tiež som rád, že ľudia prejavujú s Ukrajincami súcit. Ale aby som to povedal ešte raz a jasnejšie: Nič z toho, čo si myslíme o Ukrajine (a Rusku) by nemalo mať vplyv na výsledok Ukrajiny (a Ruska) v pesničkovej súťaži. Obzvlášť v Eurovízii, ktorá je o gýči a o sladkej, prvoplánovej popmusic. Šanca Jamaly na víťazstvo ako jednej z 42 súťažiacich by mala byť zhruba 2,4%.
K európskym hodnotám sa vraj radí humanizmus, racionalita, demokracia a kto vie čo ešte. Kde je ale racionalita, ak ľudia nedokážu oddeliť svoje pocity voči Rusku od tých k popmusic? Dobre to vidno na internetových diskusiách, kde mnohí Jamalu vášnivo obhajujú a pasujú priam za opernú divu. Pre mňa osobne je ešte smutnejšie, že sa k tomuto trendu pridáva aj denník SME, ktorý naopak označil ruské vystúpenie za najhoršie a zaradil ho na prvé miesto tých, ktoré to „prehnali s gýčom a pátosom.“ Ako keby bola Eurovízia o distingvovaných virtuózoch a nie o ľúbivých popových hviezdičkách.
Keď som napísal, že Eurovízia je nebezpečnejšia ako martinský Festival politickej piesne, myslel som tým toľko, že sa maskuje ako apolitická a zároveň má dosah na viac ľudí. Možno nie je priebeh tohtoročného hlasovania až natoľko problémom Eurovízie samotnej. Možno je to skôr symptómom chorej Európy v ktorej žijeme. Keď sme sa necítili Rusmi natoľko ohrození, boli nám v roku 2009 Gruzínci ukradnutí. Dnes spievame svoj vlastný protestsong proti Rusku aj tam, kde to fakt nepatrí.