Hra o Ukrajinu II - kazatelia a žoldnieri

Autor: Andrej Poljak | 11.11.2014 o 11:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  101x

Ak fandíte seriálu HBO Hra o Tróny, možno ste si niekedy pomysleli, že je škoda, že takto napínavé sú len seriály a v bežnom svete sa nič podobné nedeje. To ale nie je úplne pravda, stačí napríklad len hodiť očkom na Ukrajinu, kde jedna podobná hra o tróny prebieha. Nájdete tu takých, čo bojujú o vplyv a peniaze, ale aj takých, ktorí sa snažia o pomstu alebo svoju verziu spravodlivosti. Ako vystrihnuté zo scenára politického trileru. V 1. dieli článku ste sa dozvedeli, že cirkev sa do hry zapája tiež a že má k jej priebehu čo povedať. Toto je 2. diel, kde sa pozrieme na to, ako sa k tomuto konfliktu stavajú bežní kňazi a ako náboženstvo ovplyvňuje pešiakov na oboch stranách.

Upozornenie: Pôvodný článok sa objavil v takmer identickej podobe na www.spagetyducha.sk, kde bol zverejnený 14.10.2014.

 Ak vám prvý diel pripadal zdĺhavý a zbytočne spletitý, mám pre vás dobrú správu. Dnešný článok je pestrejší a bulvárnejší. Ale začnime pekne od začiatku. Pre prehľad len v krátkosti zopakujem, že na Ukrajine dlhodobo zápasia o primát dve Ukrajinské pravoslávne cirkvi (ďalej len UPC). Konkrétne ide o UPC kyjevského patriarchátu, ktorá je eurooptimistickejšia a silnejšia na západe krajiny a UPC moskovského patriarchátu, ktorá má vedenie v Rusku (čo ju robí prevažne proruskou) a prívržencov má hlavne vo východnej časti Ukrajiny. Rozdiely medzi týmito dvoma UPC sú nanajvýš kozmetické a mnohí ľudia ani presne nevedia ku ktorému patriarchátu patria, no vzťahy hodnostárov oboch cirkví polarizuje vzájomný mocenský súboj.

Pozor, v článku obmieňam pojmy UPC moskovského patriarchátu, RPC (Ruská pravoslávna cirkev) a moskovský patriarchát, keďže ide v podstate o jednu organizáciu alebo jej súčasti.

Svetlá stránka

Začnem chronologicky, Euromajdanom, kde dávali začiatkom roka Ukrajinci za dramatických okolností na javo svoju nespokojnosť s vtedajším režimom. Keď pominieme hlavy cirkví, ako reagovali na eskaláciu situácie na Ukrajine radoví kňazi? Duchovní, hlavne tí patriaci pod UPC kyjevského patriarchátu, tu zohrali veľmi pozitívnu rolu. V krátkosti spomeniem len niekoľko príkladov toho, akí boli kňazi počas Euromajdanu.

  • Neohrození - táto skupina kňazov sa postavila medzi ozbrojené policajné zložky a protestujúci dav, aby nedošlo k násiliu. Zjavne úspešne.
  • Nápomocní - títo kňazi najrôznejšie pomáhali (hlavne) protestujúcim - prístreškom, ošetrením, rozhovorom, modlitbou alebo útechou. Či už človek fandí ich vierovyznaniu alebo nie, ťažko poprieť ich užitočnosť a odvahu v tých chvíľach.
  • Bojovní - tento kňaz sa chopil brvna s úmyslom brániť barikády v Kyjeve. Myslím, že na zlomok sekundy oľutoval, že študoval v pravoslávnom seminári a nie v šaolinskom chráme. Ale žarty stranou a česť jeho odvahe.

Menej svetlá stránka

Nie všetky momenty sú však žiarivým príkladom humanizmu. Aj muži viery sú totiž len ľudia a tak sa stane, že niektorí z nich sa dopustia činov, za ktoré by sa človek za iných okolností hanbil. Niektoré z týchto činov nie sú nebezpečné či vyslovene zlé ale len hlúpe. Napríklad v dedine Bovhuni odmietol kňaz UPC moskovského patriarchátu pochovať ukrajinského vojaka s vysvetlením, že vojak strieľal po svojich „bratoch“. Bratmi samozrejme nemyslel vlastných bratov zosnulého, ale v prenesenom zmysle proruských separatistov. Celý incident sa nakoniec skončil dobre, keď po tlaku dedinčanov kňaz privolil a nebožtíka pochoval. Aj keď sa v konečnom dôsledku nič nestalo, podobné činy zbytočne rozdúchavajú vášne.

Slová ale môžu byť horšie než činy. Jednotlivé cirkvi sa podpichujú a vzájomne obviňujú (napr. UPC moskovského patriarchátu a gréckokatolíci). K týmto nenávistným frkom sa pridávajú modlitby, ktorými sprevádzajú vojenskí kňazi vojakov na oboch stranách konfliktu. Pri takej angažovanosti je ťažké oddeľovať náboženstvo od násilia a s pribúdajúcimi úmrtiami sa napätie len stupňuje. A keď padne mnoho mladých ľudí, stane sa, že na pohrebe gréckokatolícky kňaz vyzve k vraždeniu nepriateľov. Čo je možno ospravedlniteľné z emočného hľadiska, ale presne takýto postoj ďalej pobúri pravoslávnych veriacich a prileje olej do ohňa. Nakoniec skončia obe strany v nekonečnej špirále v ktorej neexistuje nič iné než oko za oko, zub za zub a smrť za smrť.

Buďme ale konkrétnejší a poďme si v krátkosti prejsť niekoľko odsúdeniahodnéých udalostí, ktoré sa počas uplynulých mesiacov stali na východnej Ukrajine. Časť z nich totiž nanešťastie súvisí s náboženským fanatizmom jednej alebo druhej strany.

Nové Rusko - nový režim - nové problémy

Keď sa protesty na Euromajdane skončili, vyhlásili separatisti na východnej Ukrajine samostatné štáty, Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku. 22. mája 2014 sa tieto dva celky spojili, aby vznikla (inými štátmi neuznaná) federatívna republika Nové Rusko. Pravoslávie v nej bolo povýšené na najdôležitejšie náboženstvo a Ruská pravoslávna cirkev dostala výsadné práva v oblasti náboženského vzdelávania. Ak chceme pochopiť prečo, treba nazrieť do minulého dielu článku, kde sme skonštatovali, že pravoslávie je jedným zo symbolov Ruska a oblasti jeho kultúrneho vplyvu (Svätá Rus). Predstavitelia Nového Ruska si uvedomujú, že štát modelovaný po vzore Ruska by bez opory pravoslávia nebol úplný. Vzhľadom na to, že ľudí aj majetky už Moskva na východe Ukrajiny mala v podobe UPC moskovského patriarchátu, jediné čo bolo treba spraviť bolo premenovať UPC na RPC (Ruskú pravoslávnu cirkev) a zväčšiť jej kompetencie. Hotovo.

Naviazanosť Nového Ruska na pravoslávie ovplyvňuje aj vzťah tohto štátu k iným vierovyznaniam. V regióne sa zvlášť po prebratí moci v apríli a máji diali zvláštne veci. Rebeli napríklad zajali a neskôr prepustili niekoľkých katolíckych kňazov. Jeden pravoslávny kňaz prišiel za nejasných okolností o život. Patril síce práve pod moskovský patriarchát, ktorý je v Novom Rusku favorizovaný, ale podľa niektorých mu bolo osudným, že otvorene vyjadroval svoj pacifistický postoj. Zdá sa, že väčšina týchto incidentov sa stala krátko po zrode separatistických republík. Môžeme teda len špekulovať, že sú skôr výsledkom zmätku a vyrovnávania sa s počiatočnou opozíciou „vo vnútri“ ako oficiálnou politikou Nového Ruska. Tá je, pochopiteľne, omnoho opatrnejšia.

V ťažkej pozícii sa ale neocitli len kresťania. Krátko po nástupe rebelov k moci v Donecku boli totiž medializované správy o letákoch, ktoré rozdávali v Donecku maskovaní muži židom. Tieto dokumenty vyzývali židov (Židov) staších ako 16 rokov, aby sa registrovali pod svojím vierovyznaním na úrade. Pripojiť mali mimo iného zoznam svojho vlastníctva a uhradiť registračný poplatok 50 amerických dolárov. Trestom za nepočúvnutie malo byť zabavenie majetku a deportácia. Dokument židov obviňoval zo zrady a silne zapáchal nacizmom, len nie v germánskom ale v slovanskom prevedení.

Už v čase keď tieto obvinenia vyplávali na povrch, mali mnohí ľudia pochybnosti o ich pravosti. Denis Pušilin, v tej dobe najvyšší predstaviteľ Doneckej ľudovej republiky, spolu s hlavným rabínom Donecka skonštatovali, že ide o podvrh, ktorý má očierniť novovzniknutý štát. Obvinenia sa teda asi nezakladajú na pravde a dosť možno ide o špinavú hru Kieva s cieľom vykresliť novoruských povstalcov ako bandu fašistických extrémistov.  Koľko je na tom pravdy sa sotva dozvieme. Nech je tomu ako chce, je smutné, že náboženská a etnická príslušnosť židov sa používa ako zbraň v politickom zápase.

Ostatne, je ťažké posúdiť či majú Ukrajinci alebo novoruskí rebeli tendenciu k fašizmu. Náhodnému pozorovateľovi by mohlo pripadať, že oba režimy sa profilujú na národnostnom princípe a tak nemajú ďaleko minimálne od nacionalizmu. Doneckí rebeli idú až tak ďaleko, že označujú novú Ukrajinskú garnitúru za „fašistickú juntu“ a sami sa od nacistickej nálepky dištancujú. Dokonca sa štylizujú do polohy Sovietskeho zväzu čeliaceho nemeckej ofenzíve počas 2. svetovej vojny. Zvláštne.

Krátke intermezzo v Sloviansku

V Donbase (región, kde separatisti vyhlásili Nové Rusko) sa vyskytlo viacero správ a fám o tom ako cirkev nasadila svoj vplyv, aby pomohla rebelom. Ide predovšetkým o individuálnych kňazov UPC moskovského patriarchátu, resp. RPC. Najviac pretriasané sú asi incidenty v Sloviansku, meste, ktoré začiatkom ozbrojených konfliktov v krajine proruskí separatisti dobyli a istý čas držali, no po troch mesiacoch ho ukrajinská armáda dobyla naspäť. Boje priniesli určité zmeny nielen na fasádach budov, ale aj na obyvateľoch Sloviansku.

Napríklad istý duchovný zo Sloviansku bol obvinený z pomoci rebelom. Konkrétne im mal poskytnúť budovu cirkevného rekreačného centra, z ktorej si títo spravili základňu a logistické a komunikačné centrum. Obvinený kňaz to popiera s tým, že sa za rebelov iba modlil. Vec sa ale asi tak ľahko nevyšetrí, keďže po dobytí mesta druhou stranou je vraj na „cestách“ a jeho mobilné číslo je nefunkčné. Podobne sa zariadilo viac predstaviteľov Ruskej pravoslávnej cirkvi v oblastiach, ktoré už rebeli nedržia. O to viac si treba vážiť statočnosť metropolitu Donecka a Mariupoľa, Illariona, ktorý zaujal apolitický a humanistický postoj aj napriek tomu, že patrí pod moskovský patriarchát. Ak je v jeho slovách aspoň trochu úprimnosti, je to obdivuhodný postoj.

Ako som spomínal, rebeli sú napojení na Moskvu hlavne ideologicky. A pre moskovský patriarchát je toto príležitosť ako sa vysporiadať s náboženskou konkurenciou, najmä s UPC kyjevského patriarchátu (priami rivali) a s rôznymi evanjelickými organizáciami, ktoré na východe Ukrajiny pôsobia. Skôr ako o nejakú cielenú čistku ide asi o angažovanosť jednotlivých klerikov a vojakov. Ale aj keď nebolo veľa kňazov zapojených do potláčania iných vierovyznaní, nemôžu poprieť, že o tom nič nevedeli. Nečinnosť a prizeranie sa zlu nie sú úplne kóšer. Platí totiž otrepaná fráza, že s veľkou mocou prichádza veľká zodpovednosť. Nevyzerá, že moskovský patriarchát je na ňu pripravený.

V Sloviansku boli asi najviac postihnutí spomínaní príslušníci protestantských cirkví. Niektoré ich kostoly boli zabraté rebelmi pre potreby Ruskej pravoslávnej cirkvi. Oveľa serióznejší bol prípad, keď maskovaní muži odviedli štyroch predstaviteľov protestantskej cirkvi priamo z kostola. Pravdepodobne kvôli ich drahým autám. Až po tom, čo nad Slovianskom prevzala kontrolu Ukrajinská armáda sa telá týchto 4 mužov našli v masovom hrobe priamo v meste. Vyzerá to tak, že boli zavraždení a celé to bolo naaranžované, aby to pôsobilo ako nehoda. Rebeli ale po tom, čo telá zakopali, priviedli dvoch pravoslávnych kňazov, aby sa nad masovým hrobom pomodlili. Čo v ich očiach zjavne dalo všetko do poriadku.

Pri zmienke o vraždení prichádza do hry istý Igor Girkin (s pre vojaka príhodnou prezývkou Strelko), jeden z kľúčových predstaviteľov Doneckej ľudovej republiky. Girkinov podpis bol nájdený na viacerých rozkazoch na popravu zatiaľ čo rebeli držali Sloviansk. Nepravoslávni obyvatelia boli obzvlášť ohrození. Často napríklad len preto, že ich cirkvi pochádzajú z USA a tak sú v očiach proruských separatistov automaticky ideologickí nepriatelia. Ak máte silný žalúdok, môžete si pozrieť exhumáciu tiel obetí rebelov v Sloviansku od Vice News.

Ruská pravoslávna armáda

Zazeranie na seba nie je nič moc. Ale pravoslávni veriaci na Ukrajine na seba len nezazerajú. Mnohí sa modlia za víťazstvo alebo aspoň za prežitie. Zostáva len dúfať, že Boh nezostane zmätený, keď takéto modlitby prichádzajú z oboch strán. Najjednoduchší spôsob ako zaručiť, že si vypočuje priamo vás je prerušiť jeho spojenie a tak podľa jedného zdroja dostávajú separatistickí vojaci dvojnásobok bežnej odmeny za zabitie alebo zajatie kňaza Ukrajinskej armády.

Tu ale úloha náboženstva na fronte nekončí. Popularitu pravoslávia v Novom Rusku ukazuje aj to, že jedna z kľúčových vojenských jednotiek rebelov operuje pod názvom Ruská pravoslávna armáda. Toto vznešené pomenovanie však neznamená, že je zložená z anjelov. Namiesto cherubínov alebo bacuľatých chlapcov s lukom tam nájdete maskovaných mužov so samopalmi. Ruská pravoslávna armáda je profesionálne organizovaná a v máji mala okolo 4000 členov, ktorí boli už vtedy zodpovední za vyše 100 úmrtí. Okrem toho, že usmrcuje ľudí bola obvinená napríklad aj z rabovania.

Tieto jednotky sú napojené na Rusko hlavne cez jej veliteľov, ktorí často pochádzajú práve z tejto krajiny. Medzi inými je to jej vrchný veliteľ, už spomínaný Igor Girkin. Girkin je veteránom viacerých vojen a jeho meno sa spája mimo iného s incidentmi ako je zostrelenie letu Malaysia Airlines 17, únos a poprava ukrajinského politika Volodymyra Rybaka alebo masakra vo Višegrade. Girkin do augusta tohto roka pôsobil ako minister obrany Doneckej ľudovej republiky a jeho odstúpenie nastoluje otázku či nie je veliteľ týchto „náboženských“ jednotiek príliš brutálny aj pre súčasný kremeľský režim.

Ale späť k Ruskej pravoslávnej armáde. Prečo používajú vojenské jednotky náboženskú tematiku vo svojom oficiálnom názve nie je na prvý pohľad zjavné. Jednou možnosťou by bolo, že príslušníci týchto jednotiek sú veľmi zbožní ľudia (v súlade s takouto teóriou by bolo napríklad to, že Igor Girkin svojím podriadeným zakázal používanie nadávok). V takomto prípade by im stačilo jednať po vzore Ježišových slov z Matúša 10:34, kde stojí:

„Nenazdávajte sa, že som prišiel priniesť pokoj na zem. Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč.“

Vojaci Ruskej pravoslávnej armády však v skutočnosti nie sú príliš pobožní. Náboženskú symboliku buď nepoužívajú, alebo ak, tak len veľmi povrchne a väčšina z nich vzhliada skôr k sovietskemu zväzu. Preto sa treba obrátiť k druhej možnosti, ktorá je oveľa pravdepodobnejšia - viera pravoslávia a ateizmus Sovietskeho zväzu  nejdú príliš dokopy a tak je zjavné, že slovo „pravoslávna“ v názve bojovej jednotky znamená iba prihlásenie sa k identite Nového Ruska a nemá nič spoločné s logikou. Len budúcnosť ukáže čo sa s Ruskou pravoslávnou armádou stane a či sa voči nej pravoslávna cirkev nejakým spôsobom ohradí.

Názor pastafariána

Tento aj predchádzajúci článok ukázali, že na Ukrajine sa deje naozaj veľa. Možno teraz rozmýšľate, ako sa môžu takéto hrozné veci diať a čo sa s tým dá robiť. Na to vám odpovedať neviem, ale poviem vám, čo by som s tým robil (alebo to aspoň napíšem). V prvom rade by som zohnal kvalitné ukrajinské pelmeni. Pelmeni sú tak trochu východoslovanská obdoba našich pirohov, teda cestové taštičky plnené mäsom, hubami alebo zeleninou. Ako druh cestoviny boli svetu zjavené Lietajúcim špagetovým monštrom (posmäď sa meno tvoje) a preto predstavujú najvyššiu formu dobra.

Pelmeni nemajú horkú pachuť politiky ani mazľavosť pravoslávnych kňazov. Práve naopak, sú chutné a výživné. A práve pre tieto kvality by pelmeni mohli nahradiť pravoslávnu vieru ako symbol Ukrajiny. Navyše je to jedlo s ktorým sa vedia identifikovať aj Rusi. A tak by som rád vyzval všetkých Ukrajincov a Rusov, aby zložili zbrane a chopili sa misky pelmeňov a poháru vodky ako symbolu mieru a porozumenia. Ak totiž ľudí nezblížia dobré cestoviny a trocha alkoholu, tak sú nadobro stratení.

Ramen

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?